[Zobrazuje sa optimalizovaná verzia stránky pre slabo vidiacich alebo špecializované či staršie prehliadače.] Prejsť na pôvodnú verziu...
Pokračuj v čítaní alebo preskoč na menu. Ďalšie možnosti: Začiatok stránky; Zoznam sekcií; Vyhľadávanie; Pätičkové informácie.
9. júla 2026
Prečo štát poisťuje aj majetok, ktorý by sa možno vôbec poisťovať nemal? Odpoveď často nie je v zákonoch ani v ekonomických analýzach, ale v zaužívaných predstavách o tom, ako poistenie funguje.
Dlhé roky neexistovali pravidlá, ako by mali štátne organizácie pristupovať k poisteniu. Každá organizácia si nastavovala poistenie po svojom. Zmeniť to mali princípy poisťovania v štáte, ktoré sme pripravili na Útvare hodnoty za peniaze a v máji 2025 ich schválila vláda. Ich cieľom nebolo zrušiť poistenie úplne, ale nastaviť ho efektívnejšie.
Keď sme sa po roku pozreli na to, ako sa princípy uplatňujú v praxi, zistili sme, že mnoho štátnych organizácií si ich zatiaľ neosvojilo. Jedným z dôvodov sú zaužívané, no nesprávne predstavy o poistení. V tomto blogu sa ich pokúsime vyvrátiť.
Je prirodzené myslieť si, že ak je niečo poistené, je to aj chránené. V skutočnosti poistenie nechráni majetok, ale majiteľa pred finančnými dôsledkami prípadnej škody. Požiaru nezabráni, havárii auta tiež nie. A ak zhorí vzácny obraz, poistné plnenie už nevráti jeho historickú ani umeleckú hodnotu.
Podobný argument často počuť aj pri štátnom majetku. Kultúrne dedičstvo vraj musí byť poistené, pretože je nenahraditeľné. Práve pri takomto majetku však poistka nenahradí to najcennejšie. V takých prípadoch je preto efektívnejšie smerovať výdavky na poistenie radšej do prevencie.
Poistenie teda nechráni majetok. Chráni pred vysokým finančným výdavkom.
Tento argument zaznieva často: dobrý hospodár predsa musí majetok poistiť. Organizácie sa pri obhajobe poistiek často odvolávajú na zákon č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, ktorý ukladá správcovi povinnosť majetok chrániť pred poškodením, stratou či zničením. Nikde však nehovorí, že majetok musí byť poistený. Chrániť majetok totiž neznamená automaticky platiť poistku. Znamená najmä majetok dobre zabezpečiť, udržiavať ho a rozumne posúdiť, ktoré riziká sa oplatí preniesť na poisťovňu a ktoré je výhodnejšie znášať z vlastného rozpočtu.
Niektoré druhy poistenia sú naozaj povinné, ide však len o zlomok toho, čo sa v súčasnosti poisťuje. Požiadavka na poistenie môže vyplývať z národnej legislatívy (poistenie pri výkone funkcie), z medzinárodných dohovorov (poistenie pri výstavbe z fondov EÚ), či pri spolupráci so súkromným sektorom či inými organizáciami, ktorá je priamo podmienená zmluvným poistením (vystavovanie zapožičaných umeleckých predmetov).
Keď už poisťujem budovu, prečo nepripoistiť aj rozbité okná? Veď nikdy neviem, čo sa môže stať. Práve takýmito úvahami však vznikajú poistky, ktoré kryjú množstvo drobných škôd, no stoja zbytočne veľa.
Poistenie má chrániť pred škodami, ktoré by znamenali významnú finančnú záťaž. Väčšina domácností si preto poisťuje byt alebo auto, ale už nie mobil či bicykel. Ich strata je nepríjemná, no nie likvidačná. Rovnaký princíp platí aj pri štáte. Organizácia s rozpočtom desiatok miliónov eur nepotrebuje poisťovať každé okno či fasádu. Takéto škody vie zaplatiť z vlastného rozpočtu lacnejšie, než keby si ich dlhodobo poisťovala.
Mnohí hodnotia poistku podľa toho, koľko im poisťovňa v minulosti vyplatila. Ak bolo plnenie vysoké, poistka bola výhodná. Ak nie, neoplatila sa. Lenže poistenie sa nehodnotí podľa jednej poistnej udalosti ani podľa jedného roka.
Dom môže byť poistený dvadsať rokov a nikdy nevyhorieť. To ešte neznamená, že poistenie bolo zbytočné. Na druhej strane, poistenie môže byť zbytočné aj keď opakovane dochádza k malým škodám. Napríklad vo veľkej nemocnici je pravdepodobné, že každý rok dôjde k menšej škode (napríklad rozbitie okna). Hoci k poistnému plneniu bude dochádzať pravidelne, nemusí to znamenať, že sa poistka oplatí. Riešiť poistenie a likvidáciu škôd je administratívne náročné, a zároveň poisťovne vyššiu škodovosť zohľadňujú v cene.
Dobrá poistka je tá, ktorá ochráni pred vysokým neočakávaným výdavkom, a ktorej cena je proporčná riziku.
Častým argumentom, prečo nedošlo k centralizácii správy poistenia je, že každá organizácia najlepšie pozná svoj majetok. Preto by si mala aj poistenie zabezpečovať sama.
Poznať svoj majetok ešte neznamená vedieť vyjednať najlepšie podmienky. Ak sa poistenie obstaráva spoločne pre väčší počet organizácií alebo vozidiel, poisťovne spravidla ponúknu lepšie ceny aj podmienky. Zároveň by sa mal poisťovať len majetok s vysokou hodnotou, o ktorom by mala mať prehľad aj centrálna organizácia.
Centralizácia poistenia by tiež mala zaručiť odbornejší prístup k poisťovaniu. Zohnať odborníka na poistenie do každej organizácie by asi nebolo žiadúce, u správcu kapitoly, ktorý spravuje viacero podriadených organizácií by však mohlo dávať zmysel. Centrálna správa poistiek zároveň uľahčí implementáciu jednotných princípov poistenia.
Práve preto viaceré krajiny využívajú centrálne obstarávanie poistenia alebo spoločné združovanie rizík.
Keď už organizácia platí poistku, často chce, aby poisťovňa zaplatila celú škodu. V praxi však práve nízka alebo nulová spoluúčasť patrí medzi dôvody, prečo je poistka drahšia.
Ak poisťovňa vie, že bude riešiť aj drobné škody, premietne si ich do ceny poistného. Aj drobné škody v stovkách eur totiž vyvolávajú administratívne náklady na strane organizácie aj poisťovne. Vyššia spoluúčasť preto dokáže znížiť poistné aj o desiatky percent.
Zaplatené poistné má slúžiť na krytie rizika, nie pokrývať administratívne náklady poisťovne.
Tento argument často zaznieva pri služobných autách. V súčasnosti je zaužívaná prax, že v prípade škody na vozidle organizácia od zamestnanca vymáha škodu len do výšky spoluúčasti (zároveň podľa zákonníka práce vymáhaná suma nesmie prekročiť 3-násobok mesačnej mzdy zamestnanca). Ak sa zruší havarijné poistenie, vodiči vraj budú musieť zaplatiť celú škodu z vlastného vrecka. V skutočnosti to tak byť nemusí.
Na jednej strane je možné nastaviť predvídateľné pravidlá zodpovednosti zamestnancov za škodu. Tak to robí napríklad ministerstvo vnútra, ktoré vlastní tisíce áut bez havarijného poistenia.
Na druhej strane je potrebné zdôrazniť, že poistenie majetku organizácie je v skutočnosti oddelené od zodpovednosti zamestnanca. Organizácie môžu aj v súčasnosti vymáhať celú spôsobenú škodu, nielen spoluúčasť.
Poistka neznamená, že zamestnanec riziko nenesie. Zrušenie poistky nemusí znamenať prenos celého rizika na zamestnanca.
Často počuť, že sprostredkovateľa platí poisťovňa, takže klient jeho služby dostáva zadarmo.
V skutočnosti províziu síce vypláca poisťovňa, no premieta ju do ceny poistného. Neplatíme ju teda priamo, ale nepriamo áno. Zároveň vzniká konflikt záujmov v prípadoch, keď sprostredkovateľ priamo ovplyvňuje rozsah a spôsob poistenia. Provízia makléra je totiž spravidla naviazaná na výšku poistného. Čím drahšia poistka, tým vyššia odmena.
To neznamená, že sprostredkovatelia sú zbytoční. Pri komplikovaných poistkách môžu priniesť veľkú pridanú hodnotu. Dôležité je uvedomiť si, že ich služby nikdy nie sú zadarmo a majú prirodzený záujem o vznik drahých poistiek.
Odporúčanie poisťovať menej neznamená zrušiť všetky poistky zo dňa na deň. Skôr než organizácia zruší poistenie, musí vedieť odpovedať na niekoľko otázok. Kto bude rozhodovať o náhrade škody? Kedy ju zaplatí organizácia sama a kedy jej pomôže nadriadená organizácia? Kto posúdi výšku škody a nastaví pravidlá?
Práve preto ide implementácia nových princípov postupne. Zmeniť poistnú zmluvu je jednoduché. Vybudovať systém, ktorý bude fungovať aj bez nej, je oveľa náročnejšie.
Hoci obmedzenie poistiek sa dnes na Slovensku môže považovať za odvážny experiment, vo viacerých krajinách je už roky štandardom. Vo Veľkej Británii, Holandsku či Švédsku štát väčšinu svojho majetku komerčne nepoisťuje, pretože je preň lacnejšie škody znášať z vlastného rozpočtu. Na Slovensku pritom subjekty verejnej správy (napríklad ministerstvá či štátne podniky ako NDS či ŽSR) plánujú v roku 2026 na poistnom zaplatiť 32 mil. eur. Ak sa podarí prekonať mýty, ktoré okolo poistenia pretrvávajú, môže štát hospodáriť rovnako bezpečne, ale podstatne lacnejšie.
Koniec obsahu.
Nachádzate sa tu:
Pokračuj v menu alebo choď do inej sekcie.
Pokračovanie menu:
Pokračuj v čítaní alebo preskoč na menu. Ďalšie možnosti: Začiatok stránky; Zoznam sekcií; Vyhľadávanie; Pätičkové informácie.